Existujú duchovia?
Výskum ľudského vnímania a samotných údajných prípadov strašenia ukazuje, že nemáme presvedčivé dôkazy o existencii duchov. Iste, absencia dôkazov nie je dôkazom absencie. Na druhej strane, skutočne máme niekoľko silných argumentov v prospech tvrdenia, že duchovia nie sú reálne existujúce bytosti.
Po prvé, ak sú naozaj dušami zosnulých, prečo ich vždy vidíme oblečených? Má aj oblečenie svoju „dušu“? Mimochodom, výskumníci záhadných javov zistili, že duchovia nemajú oblečené tie isté šaty, v ktorých boli pochovaní. A nejde len o šaty, ale v iných prípadoch aj o palice, psy, kone, vozy, dvere, závesy, dokonca celé lode, ktoré duchov sprevádzajú. Aj tie majú dušu? Podľa niektorých námietok nie sú duchovia „dušami“ zosnulých, ale akýmisi záznamami dejov, keď pôvodný obraz vznikol v špecifickej oblasti časopriestoru počas okamihu intenzívnej emocionálnej aktivity. Lenže ak sú ľudia schopní „otlačiť“ emócie do prostredia, prečo v Hirošime a Nagasaki nik nehlási epidémiu strašenia?
Po druhé, výskumy Joeho Nickella a viacerých psychológov ako Robert Baker, Robert Bartholomew a Keith Basterfield zistili silnú koreláciu medzi hlásením paranormálnych zážitkov a prítomnosťou osobnostných čŕt spájaných so sklonom k fantazírovaniu. Ľudí s takýmito sklonmi charakterizuje zvýšená sugestibilita, veľmi živé sny, mimoriadne živé senzorické zážitky, pričom v detstve si vytvárali vymyslených kamarátov, prisvojovali si vymyslenú identitu alebo fantazírovali inými spôsobmi.
Po tretie, ako uvádza R. C. Finucane v „Kultúrnej histórii duchov“ z r. 1984, povaha pozorovaných duchov sa v minulosti menila v závislosti od toho, v aké typy duchov sa počas danej historickej éry verilo. Alebo inak, to, akého ducha uvidíte, závisí od toho, aký typ je v danej historickej ére či v danom geografickom priestore v móde. To nielenže potvrdzuje, že duchovia sú fenoménom, ktorý vzniká medzi pravým a ľavým uchom pozorovateľa a dáva im aj ďalší, a to kultúrny a folklórny rozmer.
A zrodila sa nevysvetliteľná príhoda
Uvažujte o nasledovnom scenári. Poverčivý človek s prirodzene vysokou hladinou dopamínu v krvi sa v noci vracia domov. Kráča v tme kdesi mimo mesta. Desiatky minút vidí monotónne tmavé prostredie, počuje monotónne zvuky cvrčkov. Zhodou okolností kráča okolo cintorína alebo hrozivo vyzerajúceho starého domu. Prostredie je samo o sebe dosť sugestívne, ale o tomto konkrétnom cintoríne či dome kolujú historky o strašení.
A potom sa v kríkoch niečo pohne. Nejasný tieň sa rozhýbe, lístie zašumí, ibaže vystrašený nešťastník bude vnímať niečo celkom odlišné. Pod vplyvom pareidólie, sugestívneho prostredia, dopamínu, vlastných presvedčení, autosugescií... a k tomu všetkému sa ešte môžu pridať halucinácie spôsobené nedostatkom vonkajších vnemov a ich rozmanitosti... sa zrodí pozorovanie ducha. Osoba ho bude vidieť celkom jasne. Prelud bude pre ňu zdanlivo úplne reálny.
Na druhý deň ráno bude vydesený svedok svoju príhodu rozprávať kamarátom. Samozrejme, na všetko si nespomenie, lenže jeho pamäť tieto medzery doplní bez jeho vedomia. Vedome alebo nie, rozprávač zároveň kde-tu nejaký detail zveličí a iný opomenie. A od jedného rozprávania k ďalšiemu sa bude príbeh meniť. To si však rozprávač neuvedomí. A tak, keď bude príbeh o rok či dva neskôr rozprávaný znova, mnohé dôležité body sa zmenia bez toho, aby si to svedok uvedomil. Na svete bude mimoriadne presvedčivá príhoda pozorovania ducha. Ale mimoriadne presvedčivá iba pre toho, kto si neuvedomuje, aké zradné je ľudské vnímanie, aké nespoľahlivé je očité svedectvo a ako ľahko možno vidieť veci, ktoré neexistujú.