Kúzelníci medzi duchmi
Horlivým odporcom, ako aj zástancom existencie duchov, sa často vytýka prílišná zaujatosť na to, aby mohli objektívne zhodnotiť, aká je pravda. Preto sa pozrime na prípad človeka, ktorý chcel uveriť, ale zároveň bol dostatočne chytrý na to, aby sa nenechal obalamutiť. Je ním Harry Houdini.
Harryho Houdiniho si história pamätá predovšetkým ako fenomenálneho iluzionistu a eskapologistu. Zrejme najslávnejší kúzelník začiatku minulého storočia sa taktiež intenzívne zaujímal aj o problematiku duchov. Hnala ho túžba nadviazať kontakt so svojou nebohou matkou, na ktorú bol nesmierne naviazaný.
Koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia sa mimoriadne darilo seansám špiritizmu, pri ktorých prostredníci vo svete živých – „médiá“ vyvolávali duchov a komunikovali s nimi. Tak ako mnohí iní, zúfalý kúzelník na nich upriamil svoju nádej. Iba počas návštevy Európy v roku 1919 sa zúčastnil stovky seáns, stretol väčšinu známych médií svojej doby, podrobil sa ich podmienkam a napäto očakával výsledky. Ako píše v knihe O klamoch (On Deception), jedného času v pravosť javov na špiritistických seansách takmer uveril. Ibaže na rozdiel od bežných dôverčivých návštevníkov, si ako profesionálny iluzionista veľmi dobre uvedomoval, ako ľahko možno oklamať ľudské vnímanie, a ako rado sa klame samo. V knihe Kúzelník medzi duchmi (A Magician Among the Spirits) Houdini uvádza:
Môj výskum netrval niekoľko dní, týždňov alebo mesiacov, ale 30 rokov a v týchto troch dekádach som nenarazil na jediný prípad, ktorý by zaváňal pravosťou. Ak sa odohrala skutočná demonštrácia, ktorá nepáchla podvodom, taká, ktorú by nebolo možné zopakovať pozemskými silami, potom by existoval nejaký základ, ibaže do tejto chvíle všetko, čo som skúmal, bolo výsledkom oklamaných mozgov alebo takých, ktoré príliš aktívne a intenzívne chceli uveriť.“
Houdini vo svojich spisoch upozorňuje, že skutočnosť, že niečo vyzerá záhadne pre jedného, neznamená nič viac ako potrebu analytického skúmania za účelom úplného pochopenia. Tvrdí, že aj keby niektorý z kúskov, aké uvidel, nevedel vysvetliť (čo sa nestalo), neznamenalo by to „pravosť“ nadprirodzených javov. Odôvodňuje to skutočnosťou, že pozná kúzelnícke triky, ktoré nevedia ostatní kúzelníci rozlúsknuť, a napriek tomu nejde o nič nadprirodzeného.